Minčol – turistika pre pokročilých
Ahojte cestovatelia! Dnes sa vám na moje vlastné prekvapenie prihováram po Hrade Lietava a Kľaku už s tretím článkom z turistiky. Tentokrát už nešlo o ľahkú turistiku, ale o turistiku pre pokročilých (čo ja nie som). Poďte sa so mnou pozrieť do nadmorskej výšky 1 364 metrov na vrch Minčol!
Ako a kam?
Cesta na tento vrch začína len malý kúsok od Žiliny v obci Višňové. Pokiaľ sa rozhodnete pre cestu autobusom, z nástupišťa 5 žilinskej autobusovej stanice sa tam dostanete za 25 minút. Vystupovať budete na zastávke Višňové – konečná. Odtiaľto pokračujete smerom nahor, kde dorazíte k rampe.
Pre tých, čo sa rozhodnú pre dopravu autom platí takmer to isté. Jediný rozdiel je v tom, že sa autom môžete doviezť až priamo k rampe a nechať tam auto zaparkované podobne ako my. Odtiaľ ostáva jediné, nasledovať modrú turistickú značku až na vrchol. Cesta pred vami je však dlhá a osobne by som vám odporúčala vyraziť ráno. My sme sa rozhodli začať našu cestu pár minút pred ôsmou, nakoľko sme sa dočítali, že túra trvá 3 hodiny.
Naša cesta na vrchol
Kráčali sme si lesnou, štrkom vysypanou cestičkou, až kým sme nedošli na úsek kde nebolo nič len blato a kopy vyťaženého dreva. Turistickú značku sme si nikde nevšimli, a tak sme pokračovali stále rovno, čo však bola chyba. Kvôli kopám dreva sme úplne prehliadli malú nenápadnú cestičku doprava. Prikladám vám sem obrázok, aby sa to nestalo aj vám. My sme si takto zbytočne predĺžili cestu asi o 10 minút.
Keď sme sa dostali späť na správnu cestu, čakali nás mnohé ďalšie úskalia. Mysleli sme si, že to blato, ktorým sme sa museli predrať bolo to najhoršie, no mýlili sme sa. Veľmi sme sa mýlili. Cesta na vrch Minčol je totiž z 99% neustále stúpanie, ktoré preverí kondíciu a schopnosti nejedného turistu. Už v úvode cesty sme si vyskúšali stúpanie po ceste pokrytej väčšími kameňmi. Veľmi sme sa preto potešili, keď sme spoza stromov uvideli chatky, pri ktorých bolo niekoľko lavičiek, kde sme si na chvíľku oddýchli a spamätali sa z úvodu našej cesty.
Už od chatiek sme naľavo videli strašidelne vyzerajúci kopec a veru sa nám pri tomto pohľade moc nechcelo pohnúť vpred. Nemali sme však na výber a znova sme sa vydali na cestu. Zdolať ten kopec bola síce opäť drina, no keď sme sa otočili a pozreli sa spätne za seba, už tu sa nám naskytol výhľad, ktorý nám bral dych. Vtedy som sa pýtala samej seba, že ak v tejto časti cesty vidím toto, čo ma čaká na vrchole? Prebudila sa vo mne túžba to zistiť a chytila som druhý dych.
Opisovať podrobne zvyšok cesty by bolo úplne zbytočné, pretože by to vyzeralo asi takto: stúpali sme do prudkého svahu, stúpali sme do ešte prudšieho svahu, pár metrov sme šli po rovinke, opäť sme stúpali, a takto by to pokračovalo až na vrchol.
K ceste teda dodám už len to, že aj napriek tomu, že bola náročná, občas sa nám naskytli naozaj neuveriteľné pohľady a prechádzali sme cez oblasti lesa, ktoré vyzerali tak, akoby boli stromy vysádzané pomocou pravítka. Veď posúďte sami.
Zvládli sme to! Minčol, sme tu!
Sily nám už naozaj dochádzali, oddychové pauzy pribúdali a ja som opäť začala pochybovať o tom, že to zvládnem. Keď som sa po jednej z prestávok konečne pohla vpred, spoza stromov som v (nie takej) diaľke zbadala hrdo sa týčiaci dvojkríž. Vtedy som svojim spoluturistkám nadšene zreferovala čo vidím a dúfala, že mi jedna z nich potvrdí, že to nie je len halucinácia z únavy. Nebola!
A tak sme vyšli posledné metre a boli sme tam za takmer na minútku presné tri hodiny! My, dvojkríž, výhľad… a asi dve desiatky turistov. Práve preto, pokiaľ idete na Minčol s cieľom urobiť si aj nejaké pekné zábery, zvoľte radšej pre svoju túru deň v týždni a nie víkend. Mne sa podarilo urobiť aspoň zopár záberov, no výhľad, ktorý sa mi naskytol by aj tak plnohodnotne nezachytila žiadna fotografia.
Mia je nenápadné dievča, ktoré už od mala fascinovali výlety s rodičmi, a to obzvlášť do prírody. Postupne sa jej záľuba v spoznávaní sveta rozšírila aj na mestá, a v súčasnosti medzi jej favoritov patrí Londýn a Praha. Vždy keď je na to príležitosť, rada vyrazí na výlet a to či už v rámci Slovenska, no aj za hranice. Svoje skúsenosti rada zaznamenáva – či už na tento blog ale aj do fyzickej podoby robením scrapbookov z jednotlivých výletov.