Od Janka Kráľa až k otcovi parných turbín
Stretnú sa zbojník, básnik a vynálezca… A viete kde sa stretnú? Predsa v múzeu Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši! Dnes sa pozrieme na pokračovanie nášho TripTipu, ktorý sme už načrtli v našom predchádzajúcom článku. Naposledy ste si mohli prečítať o snáď najznámejšom slovenskom zbojníkovi. No a teraz sa spolu dozvieme o neľahkej histórii nášho národa, ktorú sprevádzal svojimi básňami Janko Kráľ a ako ho vo svete úspešne reprezentoval vynálezca Aurel Stodola.
Potom čo sme sa priučili dozaista fascinujúcej, ale o to smutnejšej histórie karpátskeho zbojníka Juraja Jánošíka a strávili chvíľku v jeho mučiarni, odobrali sme sa ďalej. Z podzemného prostredia starého meštianskeho domu sme prešli mohutným schodiskom, ktoré lemovala chronologická mapa významných rokov spojených s životom významného Slováka Aurela Stodolu – otca parných turbín. Keď sme vyšli na poschodie, tak sme sa ocitli v miestnosti, v ktorej na nás uprene hľadela ľudská lebka. Prvá miestnosť je venovaná najstaršej histórii mesta, o ktorej sme už pojednávali v predchádzajúcom článku. Ďalšia zase reprezentuje hrdosť Liptákov na svoje typické remeslo – garbiarstvo, teda spracovanie kože a kožených výrobkov.
Toto srdce Liptova bolo vždy kľúčové pre našu národnú históriu, obzvlášť v 19. storočí. Nie len, že sa tu narodil jeden z našich najvýznamnejších básnikov Janko Kráľ, ako aj svetový vynálezca, ktorý stojí za prvou ohybnou protézou ľudskej ruky, Aurel Stodola, no boli tu spísané aj Žiadosti slovenského národa – významný dokument, ktorým sme dali svetu naše jasné stanovisko, že možno malý, ale zato hrdý národ, nechce byť len národom plebejcov. Ale poďme pekne po poriadku!
Život mladého Kráľa
Na jar 24. apríla 1822 sa v tomto meste pod Tatranskými štítmi narodil Janko Kráľ. Detstvo strávil v rodnom Mikuláši a neskôr sa prihlásil na lýceum v Levoči. No a tých škôl vystriedal hneď niekoľko. Po štúdiu v Levoči sa vzdelával na lýceu v Kežmarku, no a nakoniec šiel na evanjelické lýceum do Bratislavy, kde zhodou okolností pôsobil Ľudovít Štúr, ako námestník profesora. A práve tu sa začala jeho cesta Štúrovského básnika. Tu napísal svoje prvé básne, teda prvotiny, predovšetkým so slovanskou a národnou tématikou. Keďže táto generácia básnikov reprezentovala všeslovanskú vzájomnosť, tak boli veľmi nespokojní s nepriateľstvom Rusov a Poliakov. Práve preto sa aj Janko Kráľ pokúsil o symbolický zmier vo svojej básni Zlomok o boji Rusov s Poliakmi, ktorá má šťastní koniec a bojovníci z oboch strán sa udobria.
Jeho štúdium v Bratislave sa však čoskoro schýlilo ku koncu, keď spolu s ďalšími dvomi desiatkami študentov ukončil štúdium na lýceu, ako protest voči odvolaniu ich vyučujúceho Ľudovíta Štúra z jeho postu námestníka profesora. Vrátil sa na lýceum v Levoči, ale študoval z pohodlia svojho domova a pravdepodobne sa učil aj v jeho izbe, ktorú dnes pripomína súčasná expozície Múzea Janka Kráľa. V nej nájdeme rôzne dobové predmety, školské pomôcky a mimo iné aj bustu tohto romantického básnika.
V tomto čase už bol doma veľmi známy a uznávaný, dokonca sa aktívne podieľal na založení spolku Tatrín, ktorého múzeum sme tiež navštívili. Je možné, že práve v miestnosti podobnej tej, ktorú môžete navštíviť, napísal svoju najznámejšiu báseň, ktorú si iste mnohý pamätáte zo školských lavíc. Je ňou Duma Bratislavská. No čoskoro však vypukla revolúcia! Bojovalo sa proti maďarizácii a aj tento romantický básnik bojoval so zbraňou aj básňou v ruke. Ale čoskoro bol lapený a svoju Dumu Bratislavskú si mohol dočasne recitovať len v maďarskom zajatí…
Ten prešporský zámok pekný murovaný —
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj:
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Ako Slováci už viac nechceli byť cudzincami vo vlastnej krajine
Pár rokov pred revolúciou bol založený už spomínaný spolok Tatrín, ktorého múzeum patrí pod múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši. Na jeho prípravách sa zúčastnil aj sám básnik Janko Kráľ. Spolok mal sídlo na evanjelickej fare M. M. Hodžu, priamo tu v srdci Liptova. Buď po prehliadke (či už pamätného domu, alebo Jánošíkovej mučiarne), alebo rovno po zakúpení vstupenky si vás zoberie lektor a prevedie vás do budovy múzea Tatrínu. Hodžova fara sa od pokladne nachádza asi tri minúty chôdze, nám to však trvalo trošku dlhšie vzhľadom na mrazivé a nehostinné podmienky, ktoré práve prevládali v tomto podtatranskom regióne.
Náš sprievodca, ktorý bol dokonca vyštudovaný historik, nám po príchode ukázal jeden z najvýznamnejších kúskov našich národných dejín. Miesto, kde sídlila inštitúcia, ktorá podporovala kultúrny život na území Slovenska, bola zodpovedná za vydávanie a distribúciu kníh v Slovenskom jazyku, no a značnou mierou sa podieľala na zlepšení gramotnosti miestneho obyvateľstva. No čo je najdôležitejšie – práve jeho členovia totiž spísali jeden z najvýznamnejších dokumentov nás Slovákov. Tým dokumentom sú Žiadosti slovenského národa.
Žiadosti sa stali národným programom a so svojimi 14 bodmi presne popísali aktuálne požiadavky a potreby slovenského národa. Mimo iné žiadali aj prepustenie nášho básnika Janka Kráľa. Boli spísané 10. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši. Tieto žiadosti nájdete aj v múzeu a váš sprievodca vám o nich s radosťou porozpráva. No zatiaľ ale, aby ste mali predstavu čo trápilo bežného slovenského človeka polovice 19. storočia, tak si stručne zhrnieme jednotlivé body:
Kto Slovenski cíti nech sa šable chití a medzi nás stane…
U cisára, ani u uhorského snemu, však nepochodili. No potom čo vypukla revolúcia, tak Slováci pod vedením Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, no a veliteľa vojska – kapitána Jána Francisciho, vystrojili niekoľkotisícovú slovenskú armádu zloženú z dobrovoľníkov, založili Slovenskú národnú radu, no a v troch výpravách na viac ako rok vytlačili zo Slovenska maďarskú gardu i robili všetko preto, aby im Maďari nemohli neoprávnene vládnuť. Po rozpustení armády sa však udalosti vrátili do starých koľají a nenaplnené sľuby od nového cisára Františka Jozefa I. priviedli Slovákov na ďalšie desaťročia tam, kde boli predtým…
Slováci sa však aj napriek tomu, že nemali vlastný štát, slobodu a vládla tu maďarizácia dokázali prebojovať, zviditeľniť a tak ako je napísané v Deklarácii slovenského národa (o ktorej sme už písali v našom špeciálnom TripTipe) – prispieť ku všeobecnému pokroku človečenstva. No a v duchu tejto myšlienky náš národ reprezentoval aj slovenský vynálezca, profesor, inžinier, konštruktér, spisovateľ, doktorand, člen Francúzskej akadémie vied, držiteľ najvyššieho vyznamenania Spolku nemeckých inžinierov a držiteľ najvyššieho anglického vyznamenania zlatej Medzinárodnej medaily Jamesa Watta, obdobu Nobelovej ceny v strojárstve. Povedali by ste, že niekto taký významný a študovaný pochádzal z Anglicka? Francúzska? Či možno Spojených štátov? Omyl! Tento bezpochyby inteligentný a cieľavedomý vynálezca pochádzal práve z Liptovského Mikuláša. Bol ním Aurel Stodola.
Slovák, ktorý učil Einsteina!
Práve jemu je venovaná expozícia múzea, ktorou nás opäť previedol náš ochotný sprievodca. Ten nám porozprával o tom, ako sa Aurel Stodola narodil do váženej garbiarskej rodiny 11. mája 1859. Jeho otec bol dokonca miestnym richtárom. Všetky svoje štúdia absolvoval s vynikajúcim prospechom (v tej dobe zrejme ešte nemali písomné maturity, ktoré by zostavoval NÚCEM) a jeho učitelia ho popísali ako nadaného, hĺbavého a usilovného študenta. Už od mladosti mal predispozície na to stať sa uznávaným a váženým človekom. Ako 17-ročný študoval na technickej univerzite v Budapešti a po dovŕšení dospelosti odišiel študovať do švajčiarskeho Zürichu.
Bol to bezpochyby polytechnický génius, ktorý seba a Slovensko preslávil výtvorom prvej pohyblivej umelej ruky, pre tých, ktorý vlastnú stratili a potrebovali protézu. Okrem toho však stál za niečím ešte niečo omnoho, omnoho významnejšie. Stal sa totiž otcom parných turbín. Okrem toho vynašiel aj tepelné čerpadlo, ktoré do dnešných dní vykuruje Ženevskú radnicu vo Švajčiarsku. No a poslednou čerešničkou na torte je to, že Aurel Stodola získal za žiaka jedného z najvýznamnejších vedcov sveta. Jeho žiakom bol sám Albert Einstein! Génius svetového formátu, ktorého vyučoval a na svoju vedeckú dráhu predurčil aj jeho vzor a učiteľ, náš rodák Aurel Stodola. Ten sa dožil krásneho veku 83 a skonal vo Švajčiarsku v roku 1942.
Liptovský Mikuláš je bezpochyby mestom, ktoré je, vždy bolo a vždy bude úzko späté s naším národom a históriou. Tak malé mesto bolo dejiskom tak významných udalostí a spoznalo toľkých významných Slovákov, že ste to zrejme dodnes netušili. Hovorí sa, že národ, ktorý nepozná, či zabudne svoju minulosť, nemá budúcnosť. Nemali by sme zanevrieť na náš národ, krajinu a mali by sme byť hrdí na našu históriu. Skrýva totiž viac, než si vieme predstaviť. Aurel Stodola, aj napriek nesmiernemu úspechu po celom svete, ako svetoznámi vynálezca, ktorý dosiahol vysokú prestíž, nezabudol na svoje korene. Vždy, až do skonania sa hlásil ku slovenskej národnosti. V roku 1939, kedy Slováci prvý krát v histórii získali svoj vlastný štát, žiaľbohu za strašnú cenu, napísal ako 80-ročný vo svojom liste:
„Moje city pre môj rodný národ nevychladli. Pri pozvaní na vysokú školu do Zürichu som svoj pôvod jasne vyzdvihol a od tých čias ho stále zdôrazňujem.“
Matej je výrečný človek, ktorý pochádza z mesta kedysi známeho ako perla na rieke Váh, teda zo Žiliny. Toto mesto je obklopené krásnou slovenskou prírodou a tiež je bohaté na množstvo hradov ležiacich v jeho okolí. Prostredie v ktorom vyrastal ho vždy fascinovalo a viedlo aj ku záujme o históriu jeho okolia a nášho malebného Slovenska. To ho doviedlo až k tomu, že sa stal sprievodcom na Budatínskom hrade. Vďaka tomu sa pri jeho recenziách budete môcť tešiť na patričnú dávku histórie v kombinácii s jeho pestrými zážitkami! A síce sa na svet rád pozerá z 32 metrov vysokej veže „svojho“ hradu, oveľa radšej naň hľadí z doslova nebeských výšok, keďže je pilotom malých lietadiel. To pre vás znamená, že sa občas môžete tešiť na pohľady aj z vtáčej perspektívy, spestrujúce jeho TripTipy!