Storočie slobody – výročie Deklarácie slovenského národa

Dnešný TripTip bude zrejme trochu netypický, neobvyklý a okrem toho sa jedná o akciu, na ktorej opakovanie si budete musieť počkať zrejme minimálne najbližších 100 rokov. Pri príležitosti storočnice Československa a osamostatnenia nášho národa sme navštívili Martin pri oslavách deklarácie Slovenského národa!

Aj keď sa už tohto podujatia nemôžete zúčastniť, tak si v TripochTipoch myslíme, že sa jedná o akciu konanú pri tak významnej príležitosti, že z nej musíme urobiť článok! Ráno o pól jedenástej sme vyrazili autom na ceste do Martina. Už pri vstupe do mesta bola cítiť sviatočná nálada. Po meste boli rozvešané slovenské vlajky a všade boli trikolóry, po meste sa pohybovalo mnoho policajtov a cestou sme obiehali čiernu limuzínu na ktorej kapote sa vo vetre trepotala vlajka Kazachstanu. No a iba na tento jeden deň boli popri cestách navádzacie tabule odkazujúce na jedinú udalosť – Oslavy 100 rokov ČSR.

Po tom, čo sme tieto značky nasledovali, sme sa dostali do centra mesta, kde nás už navádzali príslušníci mestskej polície. Tí nám síce nedovolili zaparkovať na VIP parkovisku vyhradenom pre ozbrojené sily, zrejme neuverili našej verzii o tom, že sme vojenskí veteráni, ale aj napriek prvotnému neúspechu sa nám podarilo nájsť vhodné parkovacie miesto a vydali sme sa na námestie, teda do srdca osláv.

Povedzme si najskôr niečo o samotnom dôvode osláv tohto dňa. Pred vznikom prvej ČSR žili Slováci neslobodne v Uhorskom kráľovstve posledných skoro 1000 rokov! Celé tisícročie je neuveriteľná predstava a o to úctyhodnejšia, nakoľko sa Slovákom aj po všetkých tých rokoch podarilo udržať si svoju kultúru. Obzvlášť, keď ich národné práva a právo na sebaurčenie bolo posledných, najmä 150 rokov veľmi potláčané zo strany Maďarov ako dominantného národa v Uhorsku. Prakticky od zániku Veľkej Moravy sme nemali vlastný štátny útvar, v ktorom by sme sa mohli slobodne emancipovať. Jedinú výnimku tvorilo malé svetielko na konci tunela, ktorým bola ríša Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorá dala v 14. storočí Slovákom možnosť žiť nejakú dobu izolovane od maďarského obyvateľstva v Uhorsku. Avšak to všetko bol len začiatok, nakoľko v 19. storočí prišla ťažká maďarizácia (proces pomaďarčovania slovenského obyvateľstva). Síce aj tu sa objavilo ďalšie svetielko nádeje v podobe založenia Matice slovenskej, ktorú vidíte na fotke dole, ako otvorenia  aj troch slovenských gymnázií, ale aj to za pár rokov zhaslo. Slovenčina sa nemohla vyučovať na školách, Slováci nemali právo presadzovať vlastné národné záujmy a častokrát boli zato aj perzekvovaní. Spomeňme napríklad vydanie zatykača na Ľudovíta Štúra, zatvorenie Matice Slovenskej, či to že maďarskí žandári išli na mladého T. G. Masaryka bodákmi pri kladení vencov na Kollárov hrob. Zrejme posledným klincom do rakvy Uhorska zo strany Slovákov bola Černovská tragédia, kedy žandári postrieľali 15 ľudí preto, lebo odmietli vysvätenie svojho kostola, ktorý si sami postavili, maďarským kňazom. Chceli, aby ich kostol vysvätil ich kňaz, Andrej Hlinka. V tento deň sa mnoho Slovákov pomyselne rozišlo s Maďarmi.

No a tak to dospelo až k tomu, že 30. októbra roku 1918 sa najvyšší národní predstavitelia a slovenská inteligencia zišli v Martine, oficiálne na schôdzi Slovenskej národnej strany, no neoficiálne prišli založiť Slovenskú národnú radu a rozhodnúť o ďalšom smerovaní. V tento slávnostný deň bol v budove Tatra banky odhlasovaný dokument, ktorý podpísal predseda Slovenskej národnej rady Matúš Dula a tým Slováci dali Uhorsku svoje posledné zbohom. V tomto dokumente sme na základe práva na sebaurčenie každého národa, deklarovali nezávislosť od monarchie a prihlásili sa ku spoločnému štátu s Čechmi. A nie len to, ale v samotnej deklarácii, ktorá sa podľa mesta, v ktorom bola podpísaná zvykne nazývať aj Martinská, sa myslelo nie len na náš národ ale aj celé ľudstvo. A tu by sme radi parafrázovali túto časť Martinskej deklarácie o Slovenskom národe:

…aby sa dľa svojho rázu mohol vyviňovať a dľa svojich síl prispel ku všeobecnému pokroku človečenstva.

Práve touto vetou sa vyjadrilo to, že idea samostatnosti Slovákov nestojí len na vlastnej túžbe po slobode, no aj na našej vôli prispieť a spolupodieľať sa našou troškou na pokroku a rozvoji ľudstva.

Osláv 100. výročia deklarácie sa zúčastnili rôzni medzinárodní hostia, ale predovšetkým najvyšší ústavní činitelia našej a Českej republiky. Program začínal o 11.00 pietnym aktom kladenia vencov práve k už spomínanej budove banky Tatra, kde bol podpísaný tento dôležitý dokument vedúci ku pripojeniu Slovenska ku Československu. Neskôr program pokračoval slávnostným nástupom Českých a Slovenských vojakov. Medzi ľuďmi bol utvorený kľukatý koridor, ktorým slávnostne pochodovali a spolu s nimi pochodovala aj čestná stráž Slovenskej republiky. Čestná stráž je tiež zložkou ozbrojených síl, avšak slúži hlavne na slávnostné účely a vykonáva aj stráž pri prezidentskom paláci. Minimálne ja osobne som bol tomu veľmi rád, keďže uniformy našej čestnej stráže sú zrejme najstaršie spomedzi nás a našich susediacich krajín. Sú totiž vytvorené na základe uniforiem, ktoré používala slovenská dobrovoľnícka armáda pri Slovenskom povstaní proti Maďarom z rokov 1848/1849. Ich modro-bielu kombináciu a široký čierny klobúk s bielym vtáčím perom spoznáte už s diaľky. Do toho zvyknú byť ozbrojení šabľami, alebo puškami s bajonetmi (bodáky na konci hlavne pušky). Čestná stráž pri tejto slávnostnej príležitosti niesla zástavy a prápory československých légii, ktoré bojovali za náš štát ešte skôr než vznikol.

oslava sto rokov Československa

Skôr než samotný program začal, tak sa spočiatku trochu, neskôr trošku viac rozpršalo. Bola to škoda, nakoľko veľa ľudí sa radšej rozhodlo odísť, ako sa podieľať na oslavách. Ale ako sme videli na úsmevoch českých vojakov stojacich oproti nám, tak súdime, že tí si s tým zrejme ťažkú hlavu nerobili. Program začal slávnostným preletom slovenských vojenských vrtuľníkov, Mil Mi-17 ruskej výroby a UH-60 Blackhawk americkej výroby. Bola to veľmi zaujímavá asociácia ku dejinám nášho spoločného štátu, na ktorej sme mohli pozorovať, ako sme vždy stáli na rozmedzí východu a západu.

oslava sto rokov Československa

Za otváracím preletom už nasledoval začiatok ceremoniálu. Na veľkom plátne sa premietala vejúca slovenská vlajka a zbor, ktorý bol na pódiu, začal spievať našu národnú hymnu. Určite ste už všetci mnoho krát počuli Nad Tatrou sa blýska hrať v televízii, v rádiu, alebo v rozhlase, avšak až keď budete počuť ako ju naživo spieva viac ako 50-členný zbor, tak vtedy vami prejdú zimomriavky.

oslavy sto rokov Československa

Po slovenskej hymne sa spievala česká a následne program otvoril prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska so svojím prejavom. Za ním nasledoval ďalší prezidentský prejav a na pódium sa postavil prezident Českej republiky Miloš Zeman, ktorý po svojom prejave zožal zrejme najväčší aplauz spomedzi všetkých prednášajúcich a dokonca prihodil aj nejaký ten vtip. S príhovormi sa pred divákov postavili napríklad aj český premiér Andrej Babiš, slovenský premiér Peter Pellegrini no a taktiež predseda NR SR Andrej Danko. Práve počas jeho príhovoru došlo k malému incidentu, kedy po ňom skupinka troch mladíkov začala hanlivo pokrikovať a tým narúšala úroveň celej akcie. Na politika môže mať človek názor aký chce, avšak vyjadrovať ho takýmto spôsobom na akcii, ktorá má za účel osláviť a pripomenúť si vznik nášho spoločného štátu s Čechmi, naozaj nie korektné a dehonestuje to myšlienku samotného podujatia, ako aj to, čo Československo predstavovalo.

oslavy sto rokov Československa

Celá akcia však nebola len o príhovoroch, ale pomedzi ne hrala aj rezká slovenská hudba. Vypočuli sme si napríklad terchovskú muziku, ale aj niečo vážnejšie čím bola napríklad pieseň O rodnej zemi, ktorú spieval spevák Peter Dvorský. Na záver akcie prišla vojenská salva z kanónov, ktorá sa odohrával na okraji Martina, avšak zvuky z nej doliehali až ku nám. Najväčším vyvrcholením celého podujatia však mal byť skupinový prelet letky lietadiel MiG-29, ktoré na oblohu mali „namaľovať“ našu slovenskú trikolóru podobne, ako to kedysi robila slovenská akrobatická skupina Biele Albatrosy. Stíhačky však žiaľ prileteli ešte skôr, než ich samotná moderátorka stihla predstaviť, počas prieletu žiaľ ani nevytvorili našu vlajku na oblohe a dokonca urobili iba jeden prielet, takže niektorí ich možno ani nestihli zaregistrovať.

oslavy sto rokov Československa

Akcia sa síce dostala ku koncu, ale napriek tomu, že nás privítala dažďom, bola zima, fúkalo a celkovo nám neprialo počasie, pár nevychovaných ľudí si z toho pri pokrikoch na ústavného činiteľa vytvorilo politickú akciu, či skôr anti-politickú, no a stíhačky, ktoré mali byť čerešničkou na torte neboli ani poriadne vidieť (ale za to boli poriadne počuť), tak ľudia neodchádzali sklamaní. Pri odchode bolo vidieť na ľuďoch radosť a priateľskosť. Mraky sa popretrhali a posledné októbrové lúče začali svietiť na dav na námestí. Vládla tam aj napriek všetkému veľmi spokojná atmosféra, jedni rodičia hovorili deťom niečo o Štefánikovi, ďalší sa s humorom bavili o tom, že tí piloti leteli ako blázni, no a iní s údivom sledovali pána, ktorý celú dobu od začiatku neochvejne držal slovenskú zástavu a aj naďalej s ňou hrdo kráčal pomedzi ľudí, aby všetci videli trikolóru na ktorej je dvojkríž stojaci na trojvrší. Musíme priznať, že sme sa cítili skutočne, ako keby sme sa vrátili o 100 rokov do minulosti. Zrejme takáto atmosféra tu totiž vtedy popoludní vládla na martinskom námestí. Úprimná, priateľská a hlavne konečne slobodná…

Add a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.