Bratislava samá sláva! (časť 2. – Parlament)

Posted On 14. júla 2020

Poznáte to, stále nadávate, že musíte platiť dane. Tiež na to, že sa tu máme zle. A samozrejme na to, že tí v tom parlamente vôbec nič nerobia. Je to ale naozaj tak? Odkiaľ pochádza moc v štáte, kto nám vládne a ako sme sa k tomu dopracovali? Na to sa spolu s vami pozrieme v pokračovaní nášho TripTipu po hlavnom meste Slovenska!

Moc v štáte podľa Ústavy slovenskej republiky samozrejme pochádza od ľudí – občanov. Moc patrí práve nám, avšak my ju vždy pri voľbách ochotne odovzdáme svojim voleným zástupcom – poslancom. No a tí sú združení v najvyššom zákonodarnom orgáne – parlamente, ktorý sa nachádza v Bratislave.

Každý z nás pozná veľkolepú budovu v Bratislave, kde sa stretávajú poslanci. No nebolo tomu tak vždy. Povedali by ste, že mohla Slovenská národná rada niekedy sídliť na Myjave? A to dokonca v malom domčeku jednej vdovy? Pozrime sa stručne čo tomu predchádzalo!

„Sláva národa hodná je obetí“

…kedysi vyhlásil prvý predseda slovenského parlamentu – Jozef Miloslav Hurban. Táto myšlienka je veľkým zlatým písmom zapísaná vo vestibule národnej rade. Pri príchode do budovy parlamentu si nás vyzdvihla usmievavá pani so zápalom v očiach a na prvý pohľad zjavným nadšením pre históriu. Okamžite nás uvítala a len čo sme sa zbavili všetkých kovových predmetov, ako opaskov, šperkov a ploskačiek a následne prešli bezpečnostnou kontrolou, tak nám veľmi pútavo začala rozprávať o dejinách tejto inštitúcie a všetkom s tým spojeným.

Naše prvé kroky smerovali do šatne, kde sme mali možnosť odložiť si naše oblečenie, či tašky. Následne sme sa odobrali pred vitrínu, v ktorej dôstojne ležali najvyššie štátne symboly. Pod sklom bola uložená pečať Národnej rady Slovenskej republiky, štátny znak s hrdo sa vypínajúcim dvojkrížom na trojvrší, Ústava Slovenskej republiky – náš najvyšší zákon. Práve v nej sme sa prihlásili k demokratickému a slobodnému spôsobu života, k cyrilo-metodskej duchovnej tradícii a odkazu Veľkomoravskej ríše. No a samozrejme, nájdete tam aj dokument, vďaka ktorému si Slováci môžu hospodáriť a vládnuť pekne sami. Týmto dokumentom nie je nič iné, ako Deklarácia Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky.

---

My, demokraticky zvolená Slovenská národná rada,

slávnostne vyhlasujeme,

že tisícročné úsilie slovenského národa o svojbytnosť sa naplnilo.

V tejto historickej chvíli deklarujeme prirodzené právo slovenského národa na sebaurčenie tak, ako to zakotvujú aj všetky medzinárodné dohody a zmluvy o práve národov na sebaurčenie.

Uznávajúc právo národov na sebaurčenie, vyhlasujeme, že aj my si chceme slobodne utvárať spôsob a formu národného a štátneho života, pričom budeme rešpektovať práva všetkých, každého občana, národov, národnostných menšín a etnických skupín, demokratické a humanistické odkazy Európy a sveta.

Touto deklaráciou Slovenská národná rada vyhlasuje zvrchovanosť Slovenskej republiky ako základ suverénneho

štátu slovenského národa.

Bratislava, 17. júl 1992

---

V tento deň sa celou republikou rozhoreli Vatry zvrchovanosti a nad podtatranskou krajinou už viali slovenské zástavy.  Deklarácia nadobudla právoplatnosť podpisom predsedu vlády Slovenskej republiky Vladimíra Mečiara a predsedu Slovenskej národnej rady Ivana Gašparoviča. Pol roka na to sme ako deti, ktoré vyrastú a odídu od svojich rodičov, aby si založili vlastné rodiny, dali posledné zbohom bratskému českému národu a odobrali sa naproti našej vlastnej ceste spolu s ostatnými národmi.

Biela-modrá-červená

Nad týmito dôležitými predmetmi, úzko spojenými s Národnou radou, pokojne stojí busta prvého predsedu Slovenskej národnej rady. V roku 1848 sa ním stal Jozef Miloslav Hurban. Jeho skulptúra tu akoby v tichosti dohliadala na tieto vzácne slovenské symboly, aby sa nad nimi už nikdy viac nezatiahli mračná nadvlády a tieto atribúty zotrvali na tomto čestnom mieste.

Po bokoch vitríny nájdeme dve zástavy. Tou prvou je na čestnej ľavej strane zástava Slovenskej republiky, pozostávajúca zo starej slovenskej vlajky s bielo-modro-červenou trikolórou, doplnená o štátny znak, aby sa odlíšila od vlajky ruskej. Napravo od vitríny sa však nachádza iná vlajka, ktorá je o viac než 150 rokov staršia!

Nahliadnime opäť do histórie. Ako ste sa už mohli dočítať v našom dávnejšom TripTipe, v ktorom sme v Liptovskom Mikuláši zavítali do múzea Janka Kráľa a Žiadostí slovenského národa z roku 1848, Slováci si už v tej dobe ustanovili vlastnú červeno-bielu vlajku. V rámci myšlienok panslavizmu a všeslovanskej vzájomnosti bola doplnená aj o modrý pruh a tak sa v lete roku 1848 prvý krát objavujú tieto tri farby, ako náš národný symbol. Poradie sa však ustanovilo až neskôr. Prvá vlajka, ktorá sa stala aj vlajkou prvej Slovenskej národnej rady, bola červeno-modro-biela trikolóra s nápismi: „BRATSTVO A SVORNOST.“, „ZA KRÁLA A NÁROD SLOVENSKI.“, „SLÁVA ! ŠETKÍM SLOVÁKOM!“

Mor ty len! A voľ nebyť, ako byť otrokom…

Dejiny vlastného samosprávneho, výkonného a buditeľského orgánu Slovákov siahajú do meruôsmych rokov. Národná rada predstavovala aj veliteľský štáb, ako vrchné velenie slovenských vojsk. A čo myslíte, povedali by ste, že tak významná inštitúcia bude sídliť vo významnej budove a vo veľkom meste? Omyl! Prvá SNR zasadala na Myjave v dome pani Anny Koléniovej 19. septembra 1848. Deň potom, čo bola vyhlásená Ľudovítom Štúrom nezávislosť národa slovenského od Uhorska. Jej prvým predsedom sa stal Jozef Miloslav Hurban. Slovenska národná rada sa tak stala najvyšším orgánom autonómneho Slovenska v rokoch 1848/1849.

Od tohto dňa sa začali písať nové dejiny Slovákov. Avšak ako povedal Milan Rastislav Štefánik: „Ten kto si myslí, že mu slobodu vybojujú iní, nezaslúži si ju.“ V súlade s touto myšlienkou to bol teda deň, kedy sa začala revolúcia. Slovensko zastupovali Slováci, v krajine na ľavej strane Dunaja pochodovali modro-bielo odetí slovenskí vojaci a nad šírymi poliami a pastvinami podtatranskej krajiny viali naše národné zástavy. Slovenské vojenské zbory vystriedali niekoľkých veliteľov, no najznámejším bol azda kapitán Ján Francisci-Rimavský.

Okolnosti nám priali a na prehliadku parlamentu sme sa dostali práve v deň schôdze národnej rady, a to dokonca mimoriadnej. Keď sa uskutočňuje schôdza, tak do vestibulu parlamentu vždy prídu dvaja vojaci čestnej stráže, ktorí stoja na stráži pri slovenských insígniách a vlajkách. Sú oblečení v uniformách, ktoré vychádzajú z uniforiem slovenských vojakov z revolučných rokov 1848 a 1849. Majú modrý vrch a biele nohavice s vysokými čižmami a na hlave klobúk s vtáčím perom. Vyzbrojení sú vojenskou šabľou čestnej stráže OS SR vz. 98, alebo aj československou puškou vz. 52.

Od tých dôb vzniklo ešte niekoľko národných rád. Pred prvou svetovou vojnou v roku 1914. So vznikom Československa v roku 1918, kedy národná rada prijala Deklaráciu slovenského národa. Od vtedy uplynulo v roku 2018 sté výročia, pri ktorého oslavách TripyTipy samozrejme nechýbali, ako sa môžete presvedčiť v našom staršom článku. Ďalšie v medzivojnovom období a počas druhej svetovej vojny. No a v neposlednom rade sa dostávame do súčasnosti, keď v roku 1992 vznikla naša aktuálna slovenská národná rada, ktorou je Národná rada Slovenskej republiky.

Miesto, kde sa rodia zákony

Po prvých pár momentoch, ktoré strávite v NR SR si zrazu pripadáte, akoby ste sa ocitli niekde vo večernom novinovom spravodajstve. Nachádzate sa v priestoroch známych z obrazoviek, vôkol sa pohybujú novinári a sú rozostavané kamery. No a kde-tu sa pristaví aj poslanec, či prípadne sám predseda parlamentu.

Po tom čo nás naša úžasná sprievodkyňa, ktorou bola pani z Odboru komunikácie s médiami a verejnosťou, ktorou by sa mohol inšpirovať nejeden učiteľ dejepisu, pri výklade o národných historických udalostiach, oboznámila o základných faktoch týkajúcich sa parlamentu a našej minulosti, tak nás zobrala na prehliadku ďalších častí parlamentu. Videli sme na vlastné oči rôzne časti budovy, miestnosti a celý kolos, v ktorom pracujú naši volení zástupcovia.

Keď sme si prehliadli všetko, čo bolo potrebné, odobrali sme hore schodmi a pomaly sme sa dostali až na malý balkónik, ktorý sa nachádzal priamo v pléne Národnej rady! A bol to neuveriteľný pohľad. Zrazu sa ocitnete v obrovskom priestore, vykladanom svetlo-tmavým drevom s vysokým stropom a trojmetrovým dreveným erbom Slovenskej republiky. Skutočný splnený sen Ľudovíta Štúra, Milana Rastislava Štefánika a Andreja Hlinku.

Celá sála je presne taká, ako ju poznáte z televízie, pod vami je 150 miest pre poslancov, ktorí sa pomaly usádzajú do lavíc a pred nimi zasadajú členovia vlády. V pléne národnej rady zasadá 150 poslancov nášho parlamentu, ktorí prijímajú zákony a zároveň tam zasadá aj naša vláda, teda všetci ministri, ktorí predstavujú výkonnú moc v Slovenskej republike. Čestné miesto tam majú aj predsedovia výborov, generálny prokurátor, predseda ústavného súdu, predseda najvyššieho kontrolného úradu, guvernér národnej banky, no a samozrejme je tam aj čestné miesto pre prezidenta Slovenskej republiky. V našom prípade prezidentku.

Legislatíva Veľkej Moravy

Po zasadnutí sme sa opäť odobrali do vstupných priestorov, kde sme sa ešte zastavili pri niektorých významných dokumentoch, ktoré sú zavesené na stene vo vestibule. Mnohé z nich patria medzi skutočné skvosty a historicky cenné listiny pre náš národ. Nejeden z nich pochádza práve z prvopočiatkov dejín Slovenského ľudu a to z obdobia Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy.

Knihu návštev už poznali v štvrtom a piatom storočí v Cividalskom kláštore v Taliansku. A práve tu sa každý, kto navštívil tento talianský kláštor zapísal do Cividalského evanjeliára. Ani panovníci našich predkov neboli výnimkou. Z obdobia od 8. do 10 storočia tu nájdeme zapísané aj naše prvé známe knieža Pribinu, jeho syna Koceľa, panovníka, ktorý pozval na Veľkú Moravu solúnskych bratov Rastislava, ale aj najväčšieho panovníka starých Slovákov – kráľa Svätopluka, zapísaného s manželkou Svätožízňou a synom Predslavom.

Hlaholika a Proglas sú slová, ktoré sú známe azda všetkým. Zrejme každý sa na hodinách slovenčiny, či dejepisu na základnej škole učil podpísať v hlaholike – našom prvom písme. No a nejeden človek si spomenie na dlhé dni pred maturitou zo slovenského jazyka, kedy sa musel učiť aj o tomto diele svätého Cyrila. Spolu s týmto veľkomoravským predspevom k evanjeliu nájdete aj dôkaz o tom, že už v čase Svätopluka museli existovať nekompromisné zákony, ktoré však boli spravodlivé. Nachádza sa tu napríklad kópia veľkomoravského zákona, známeho ako Napomenutie vladárom, písané v hlaholike, kde sa píše:

„Vladár má súdiť iba pri dostatku spoľahlivých dôkazov.“

Táto veta je dnes stále aktuálna aj po 1150 rokoch a neplatí len pre vladárov. Naša prehliadka sa ukončila nahliadnutím do tajuplných priestorov, ktoré bežní smrteľníci neuvidia. Parlament sme opustili tajnou podzemnou chodbou. Potom čo sme vyšli z podzemia, odkryl sa pred nami čarovný Bratislavský hrad. 

Pre nás to bol očarujúci pohľad. Pre vás to predstavuje predzvesť budúceho TripTipu!